Opravy starého a nepotrebného

Pri pohľade na ladné tvary starej ošúchanej stoličky zo začiatku 20. storočia som si povedal: „Túto nadčasovú a praktickú eleganciu musím zachrániť.“

Prišli mi pod ruku krásne, staré bukové dosky a pri dĺžke, ktorú mali, by bolo hriechom neurobiť veľký chalupársky stôl a využiť materiál na maximum.

Oslovila ma zabudnutá nádoba na obilie stará asi 90 rokov. Keď som ju rozobral, zistil som, že sa skladá zo 123 častí a je až neuveriteľné, že vzhľadom na to, k čomu slúžila, čomu bola vystavená, vydržala a zachoval sa tak dômyselný a jednoduchý spôsob výroby drevenej úžitkovej veci.

Už dlhšiu dobu uvažujem, že sa s vami podelím o adrenalín pri skúmaní rôznych priestorov, kde zastal čas a nachádzajú sa veci, ktoré si zaslúžia nálepku – „Vitaj späť“.

Dnešný príbeh znovuzrodenia by som začal trochu netradične a to slovnou potýčkou s jedným pánom. Jeho názor by mi v ušiach rezonoval doteraz, nebyť uspokojivého výsledku. Citujem: „Na čo sa zaoberáš takýmito zbytočnosťami, ktoré sú na spálenie a len teplo je z nich osožné.“

Nedávno sa mi dostal do rúk skvost, ktorý našiel jeden známy na blšom trhu. Rozlámané liatinové nohy z lavičky – pre niekoho možno odpad, pre milovníka „starín“, ako som ja však hotový poklad.